Domobranecké boje v r. 1919

    V Paríži, v okruhu veľkopánov chystajúcich sa medzitým aj na rozhodnutie o osude Maďarska, že po dovtedy poslušnej vláde neznáma komunistická vláda sa opovážila postaviť sa proti rozkazu “všemohúcnej” Dohody. Francúzski generáli už mali zasolené zadky, súrili okamžitý vojenský zásah. Ale diplomati najskôr sa chceli preukázať ako zmierliví. Preto prišiel generál Jan Christian SMUTS do Budapešti 4. apr. poverením Dohody. Rokovania neviedli k výsledkom, ale zásah Dohody podporovaný s viacerými sa neuskutočnil.

    Republika zdedila z predošlej sústavy zle organizované vojsko, skladajúce sa z 60000 osôb. Verbovanie Červeného vojska začali na konci marca, teda “vojsko proletariátu“ si predstavovali na dobrovoľných základoch.
    Na začiatku rumunského útoku počet vojska bol 55-60000. Rumuni sa snažili spustošiť Maďarsko dvojnásobnou presilou, Česi a Slováci trojnásobnou presilou.

    Republika nepotrebovala ochranu z každej strany, lebo Srbi sa nepohlii, zo strany Rakúska nehrozilo nebezpečenstvo. Rumuni v strede apríla obsadili Szatmárnémeti, Nagyvárad, Nagykároly a Arad. 23. apr. spadol aj Debrecen, takto sa otvorila cesta k Tisy. V ten istý deň aj československé oddiely napadli okolie Ungváru, to sa vyústilo na konci mesiaca do útoku na celú šírku severného frontu. Rumunské a československé okupujúce oddiely 28. apr. sa stretli medzi Csapom a Munkácsom, týmto čiastočne obkľúčili Maďarsko.

    Ale fronta sa zastavila na čiare Tisy, lebo “dobrosrdečná” Dohoda tvrdo zakázala Rumunom vchod dopredu. Ale Česi si obsadili Balassagyarmat, Salgótarján, Miskolc, borsodskú priemyseľnú oblasť.

    Republika oslávila 1. máj, sviatok práce v tieni porážky, veď Rumuni už boli v Szolnoku a za hodinu sa mohli dopracovať k Budapešti. Vtedy začali mobilizovanie robotníkov hlavného mesta. Po niekoľkých dňoch mohli pochodovať na frontu robotnícke prápory z 15000 osôb. Počet vojska sa zdvojnásobilo na stred mája, tak odpadla priama hrozba, vojenské zrútenie sa.

    V priebehu mája na maďarské jednotky zaútočilo len československé vojsko. Rumuni odpočívali pri Tise a Srbi sa nepohli ani naďalej, pozorovali z druhej strany demarkačnej čiary. Severná vojenská výprava prinášajúca okázalé vojenské úspechy 9. mája sa začala znovuobsadením salgótarjánskej priemyselnej oblasti. Vytlačenie nepriateľov sa začalo tvrdým bojom za Miskolc z čiare Salgótarján-Eger-Miskolc. 21. Mája si obsadili Miskolc, potom na začiatku júna Košice a Prešov.

    7. júna francúzsky ministerský predseda, Georges Benjamin CLEMENCEAU, ako aj vodca parížskej mierovej konferencie, poslal zoznam vládnej rade, v ktorom žiadal zastavenie vojenskej výpravy a ustúpenie na demarkačnú čiaru a naznačil možnosť pozvania na mierovú konferenciu. Béla KUN, vojenský ľudový komisár, odmietol posledný návrh. 10. júna maďarská vojenská výprava prekročila poľskú hranicu. Tým sa uskutočnil strategický cieľ: rozdeliť české a rumunské vojsko. V tom istom čase sa vyvinul aj maďarský útok smerom na stred a západ Horniaka. Po prechode cez Ipeľ vojaci Červeného vojska obsadili Nové Zámky, Nitru a ohrozili už aj Bratislavu, keď na zásah Dohody zastavili útok.

    Prechodné víťazstvá vojska možno pripísať nielen hrdinskosti vojakov, ale aj dobrému vyzbrojeniu, výbornému delostrelectvu a účinnému veleniu. Náhradu sa snažili zabezpečiť obnovením všeobecnej povinnej vojenskej služby a začatím odvodu. Vojenské úsilia neprinášali politické výsledky. Republika nemohla ovplyvniť v trianonskej diktatúre neskoršie určené hranice. Komisia mierovej konferencie, príslušná na nižšom stupni 18. marca sa definitívne rozhodla vo veci maďarsko-rumunskej hranice, čoskoro určili aj maďarsko- československú a maďarsko-juhoslovenskú hranicu a 12. mája s tým súhlasila Najvyššia rada bez diskusie. Toto rozhodnutie vyhlásil CLEMENCEAU vo svojom poslednom návrhu 13. júla. V tomto mierová konferencia uviedla nové hranice Maďarska s výnimkou s Juhosláviou. Za označenými čiarami maďarské jednotky stáli na Horniakoch, kým Zátisie bolo pod rumunskou okupáciou. Zoznam uviedol ako možnosť, ustúpenie Rumunov zo Zátisia po ustúpení Maďarov z Horniakov. Návrh určil za deň ukončenia ústupu 18. jún.

    Toto prinieslo nový obrat v histórií republiky. Jeho odmietnutie by znamenalo jednoznačne vojnu so susedmi s rumunským, srbským útokom a útokom Dohody. Prijatie by zas prinášalo uznanie neúspechu. Béla KUN sa rozhodol pre ustúpenie považovaného za menšie zlo. 24. júna podpísali s Československom prímerie. KUN dúfal v to, že čo hovorí CLEMENCEAU, tak si to aj myslí, teda Rumuni opustia Nížinu. Samozrejme, nemali v úmysle to urobiť.

    Kým v Szegede sa vytvorila “opozičná vláda” – čo bolo základom snahy Miklósa HORTHYho o autoritu a začalo sa zorganizovanie Maďarského národného vojska, 30. júna začalo Červené vojsko v rýchlom tempe vyprázdnenie oslobodených území aj za cenu krvavých obetí. Mierová konferencia neuskutočnila svoj sľub: rumunské jednotky sa nepohli od Tisy. Novší zahraničný neúspech ukázal, že v Paríži neberú ohľad na tých, o budúcnosť ktorých sa chystajú rozhodnúť: na Maďarov. Väčšina považujúca ozbrojený odpor za bezvýhľadné a navrhovala mierové odovzdanie moci – sociálnej demokratickej vláde. Odmietajúci ustúpenie podporovali útok proti Rumunom. Hoc dovtedy už sa minuli skoro všetky ľudské bázy spod autority. Boli vyčerpaný aj robotníci veľkopriemyslu v neustálom boji a biede.

    Útok proti Rumunom začalo Červené vojsko 20. júla pri Tise vo viacerých bodoch. Ofenzíva bola na začiatku úspešná, jej cieľom bolo dosiahnuť maďarsko-rumunskú hranicu vyznačenú mierovou konferenciou. Na konci júna sa útok rozpadol a Rumuni prešli cez Tisu na viacerých miestach. Cesta k Budapešti bola otvorená. Revolučná vládna rada zasadala posledný krát 1. aug. 1919. Väčšina sa rozhodla pre zrieknutie sa. Rozhodnutie uverejnili ešte v ten deň popoludní na zasadnutí budapeštianskej robotníckej rady.

    V rovnakom čase so zrieknutím oznámili, že moc preberie čistá sociálno-demokratická vláda. Rumunská vláda 3. a 4. aug. – so schválením ľstivej Dohody – vtiahla do Budapešti, vláda aj formálne sa dostala pod dozor rumunského vojenského veliteľstva. Týždenné fungovanie PEIDL - vlády ukončilo protirevolučné prevzatie moci 6. aug. Rumunskou mocou.

    Keď 1. aug. 1919sa zriekla Revolučná vládna rada a väčšina ľudských komisárov emigrovala do Rakúska, ostal tu jeden štát bez hraníc medzi demarkačnými čiarami. Nemal štátnu formu, nemal prezidenta, nemal zákonodarstvo. Ale mal dve tieňové vlády: jedna sa vytvorila v Szegede, druhá sa vytvorila v Budapešti zo sociálnych demokratov a z veliteľov odborovej organizácie. Červené vojsko a Červená stráž ako vnútorná jednota ochrany poriadku, sa rozpadli a Národné vojsko vedené Miklósom HORTHYm bolo spôsobilé iba “na vnútorné udržanie poriadku”. Rumunské vojsko za dva dni po prechode cez Tisu už okupovali hlavné mesto, potom severné Zadunajsko po Balaton. Pohľad bol otrasný pri prechode cez Veľkú okružnicu na rumunské vojsko, na hlučnú háveď sediacu na peštianskom asfalte.

    Od aug. 1919 najvýhodnejším “mocenským strediskom” bola okupujúca rumunská branná moc, za chrbtom s víťaznou Dohodou. Rumuni zaviedli na území siahajúci po Tisu vlastnú vojenskú správu, tam nemohol pôsobiť maďarský občiansky alebo vojenský orgán. Na ostatných okupovaných častiach štátu fungovala obnovená maďarská občianska správa, polícia a žandárstvo.

    Na území kontrolovanej Národným vojskom (južné a západné Zadunajsko) vykonávali občiansku moc tzv. vládne komisárstva. Rumunské vojsko spolupôsobilo v prenasledovaní osôb. Konajúcich v republike ako úradníci, v odzbrojení Červeného vojska a v odplate. Nariadenia maďarskej vlády, resp. jej organizácií boli cenzúrované, do konca septembra zakázali aj tlač, neskoršie to skontrolovali vojenskí velitelia.

    Rumunské vojsko zorganizovalo vykradnutie krajiny. Po skončení žatia niesli do Rumunska v tisíckach vagónoch obilie, živé zvieratá, potraviny. Odstrojili a odniesli aj železiarske zariadenia, ktorými sa dalo pohnúť. Nič neoceňujúca masa lúpežníkov sa pokúsila ukradnúť aj národné poklady. Poklad Maďarského národného múzea zabalený do krabíc zachránilo iba dynamické vystúpenie amerického generála, Harryho Billa BANDHOLTZa. Rumuni sa nepohli z Budapešti do stredu nov. 1919 ani napriek “dynamickej” výzve Dohody, resp. mierovej konferencie. Vtedy sa museli vrátiť k Tise, na konci marca 1920 vyprázdnili aj okupované Zadunajsko po neskoršiu štátnu hranicu. Takto vznikla jedna zo základných podmienok na vytvorenie samostatného a nezávislého Maďarska.