Trianonská mierová diktatúra

    Podpísanie mierovej dohody sa uskutočnilo 4. júna 1920 v paláci Trianon patriacej k versailleskej kaštielskej sústave (presnejšie na chodbe medzi Malým a Veľkým Trianonom). Rozloha krajiny sa zmenšila podľa diktatúry z 282000 km2 na 93000 km2, teda odkrojili presne 2/3. Z 18 miliónového obyvateľstva ostalo medzi novými hranicami len 7,6 miliónov. (Hoc z územia vo vojne rovnako “vinného” Nemecka zobrali “len“ 13, čiže 10% obyvateľstva, od Bulharska oddelili 8% územia, tomu zodpovedajúci počet obyvateľstva, Turecko stratilo len tie územia, ktorých obyvatelia neboli Turci.) Takto ostalo viac ako 1,6 miliónov ľudí, hlásajúci sa k maďarskej národnosti, v Rumunsku, asi milión v Československu a skoro pol milión v Juhoslávií. (Síce Maďarsko, kým bolo v prevahe vo vojne, vôbec sa nesnažilo o dobývanie. Naša vlasť si chcela ponechať len minimálnu časť okupovaných štátov, Rumunska a Srbska, vtedajšie dohody – plány hovorili o spravodlivom a uznanlivom uzavretí mieru.)
    Svedčia o tom aj tieto fakty: to, že Dohoda si chcela vytvoriť národné štáty, bola len výhovorka slúžiaca pre hospodársku likvidáciu Maďarska a pre uspokojenie túžby Rumunska, Československa a Juhoslávie rozšíriť ich územia; veď všetky tieto štáty sa stali viacnárodnými.
    Bolo by omylom veriť v to, že na rokovaní, na spôsob racionálnych ľudí, aspoň vypočuli Maďarov. Delegácia, vedená Albertom APPONYIm, Istvánom BETHLENom a Pálom TELEKIm, chcela dosiahnuť, aby o osude diskutabilných území rozhodli ľudovým hlasovaním, aplikujúc na návrh amerického prezidenta, WILSONa, teóriu samourčenia národov. Je ilúziou myslieť si, že čo je v Spojených štátoch garanciou, bude fungovať aj tu v Karpatskej kotline, ale aj tam cítili, že treba niečo robiť pre úplne opustených Maďarov. Na rokovanie mierovej konferencie o zásluhách Maďarsko nakoniec ani nepozvali, prítomní sa rozhodli o obsahu zmluvy bez jeho prítomnosti, v prvom rade “veľká štvorka”: francúzsky ministerský predseda, Georges CLEMENCEAU, britský ministerský predseda, David LLOYD GEORGE, taliansky ministerský predseda, Vittorio ORLANDO a americký prezident, Thomas WILSON a poslanci Rumunska, Československa, Poľska, Srbsko- Chorvátsko – Slovanského kráľovstva (neskoršia Juhoslávia) a Grécka. Dokument určujúci históriu 20. storočia Maďarov podpísali za Maďarov minister sociálnej starostlivosti, Ágost BENÁRD a posol Lázár Alfréd DRASCHE.

    Správa Maďarského telegrafického úradu:
    “Dnes v budapeštianskych kostoloch sa predpoludní ozvali zvony, na závodoch sa ozvali sirény a smutné zvukové vlny šíriac a znamenali trúchlivý smútok národného zrútenia v trasúcom jesennom vzduchu: dnes popoludní o 4. hod. 3O min. podpísali maďarskí splnomocnenci v Trianone mierový dokument. Dnes teda odtrhli od nás prekrásne maďarské mestá: mesto pokladov- Kolozsvár, Košice- patriace predtým Rákóczimu, mesto korunovania- Bratislavu, priemyselnú oblasť- Temesvár, mesto mučeníkov- Arad a všetky ostatné s nami vychovávané deti, drahé a pekné maďarské centrá. Dnes ostali bezdomovcami z našej krvi viac miliónov verných a statočných ľudí a putom uviazali ich pracovité ruky. Páni sveta si dnes myslia, že dokončili svoju prácu, aby vykradnúc, vylúpiac, vykrvácajúc a okypťujúc prikryli papierom ako úmrtčiou plachtou.
    Ale náš osud sa ešte nenaplnil. Zrútili sme sa pod údermi a naše duše plakali od bolesti. No trápenia očistia aj nás tak ako vzduch očistí najhroznejšia búrka a údery nás urobia tvrdším. V hroznej hodine vzdania sa v nás vznikne veľké rozhodnutie, že aj napriek tomu budeme žiť a získame späť všetko, čo od nás zobrali statočnou a vzorovou snahou, svätou vôľou a posvätenou prácou.”

    Jediný pozitívum mierovej zmluvy je, že aj právne obnovila nezávislosť štátu chýbajúcu už stáročia. Dohoda spoľahlivo dozerala nato, aby naša vlasť nemohla veľmi využiť čerstvo obnovenú nezávislosť, jej možnosti fungovania obmedzil medzi úzke rámy. Zvlášť pozorne sledovali, aby nieže náhodne budú schopný brániť sa pred možným vonkajším útokom: počet vojska obmedzili na 35000 (naproti počtu rumunského vojska- 280000, juhoslávského vojska- 185000, československého vojska- 162000), bolo potrebné vydať ozbrojenú časť dunajskej floty, nebolo možné si vytvoriť vzdušnú moc. Jedným z najškodlivejších následkov mierovej diktatúry bolo, že rozbil organickú hospodársku jednotku Rakúsko- Maďarskej monarchie a nestarala sa o možnosti spolužitia krajín. Stalo sa to jedným z hlavných dôvodov hospodárskeho odtrhnutia územia. (To samozrejme bolo vyslovene užitočné pre veľmoci, v tom bola podstata všetkého.)

    V zmluve víťazi určili za povinnosť nástupníckym štátom, aby sa starali o práva ich menšín, o zachovanie ich kultúry a materinského jazyka, ale ich garantovanie zaostalo, neostalo z toho veľa. Na viacerých miestach maďarská menšina (niekde radšej väčšina) ešte aj dnes žije v situácií podriadených a zasahujú ich plynulé atrocity, kým dotyčný štát v tejto veci nekoná (alebo len toľko, že ešte viacej roznecoval nenávisť voči Maďarom).
    V diktatúre Maďarsko sa muselo zaviazať, že sa nevzdá nezávislosti. Samozrejme nie preto, že by chceli ochrániť našu vlasť pred snahou okolitých krajín získať čo najviac. Dôvodom bolo to, že kyptenie tak znížilo hodnotu obnovenej nezávislosti, že významná časť maďarskej verejnej mienky by chcela, ak vznikne ešte jedna dohoda, aby bola podobná monarchie. Ešte aj tí, ktorí rozmýšľali takto a aj tí, v očiach ktorých hodnota národnej nezávislosti bola väčšia, neskoršie sa stali spoľahlivými podporujúcimi všetkých zahraničnopolitických snáh, ktoré sa snažili o dosiahnutie územnej revízie.

    Maďarská mierová delegácia sa vrátila do Budapešti 20. januára. Gróf Albert APPONYI (ktorý pred podpísaním zmluvy mal dvojhodinový prejav vo francúzštine, v angličtine a v taliančine o tom, že historickú jednotu Maďarska možno rozbiť len proti spravodlivosti a opatrnosti) hovoril novinárom:
    “Do dnes tvrdím, že všetky štátne útvary, ktoré chceli postaviť zo zrúcaním Maďarska, sú neschopné života lebo nie sú zakladané ani na teórií ani na vodcovskom princípe štátu. Či je dobrou vecou robiť pokusy s takými neschopnými útvarmi, ktoré znamenajú obrovské kultúrne padnutia späť, pochybujem. Možno, bude mať vplyv toto uváženie na našich nepriateľov. Pozitívnu oporu nato nemám. Ak by sme rokovali priamo s našimi nepriateľmi v podobných podmienkach rokovania, bolo by to ľahšie. Ak mám možnosť vysvetliť svoj názor za hodinu a pol, ale hneď potom uplatnia výlučne len protikladný názor, bolo by opovážlivosťou myslieť si, že môj rozbor bude mať vplyv na protikladnú prácu, ktorá sa zas uplatní a proti ktorej som úplne bez ochrany a bezmocný.”

    Generál CONDECOURT píše v tajnom liste: “Na mierovej konferencii sme nabrali zlý smer. Boli sme slepí, ak sme verili v to, že môžeme nanútiť na Maďarov takéto okyptenia bez toho, aby nás nesotili do zúfalstva. Ani Rumunsko ani Srbsko si nezaslúžili, aby sme uspokojili ich priveľké ambície. Je isté, že je ťažká existencia krajiny, keď jej nenechali ani uhlie, ani bane, ani lesy a ani priemysel. Skutočne sme išli trochu priďaleko.”

    Skutočne.